V domove si našla domov...

Autor: Ľubomír Sečkár | 22.8.2014 o 8:28 | Karma článku: 14,36 | Prečítané:  923x

Dnes by som sa rád vyjadril k smerovaniu pobytových sociálnych služieb, a to k deinštitucionalizácii.  Pre obyčajných ľudí je to slovo ťažké čo i vysloviť a použiť v rôznych pádoch. Taký bude asi aj proces jeho zavádzania a realizácie.

Ja sa však pýtam:  „Máme vypracované analýzy, poznáme názory ľudí, ktorých sa deinštitucionalizácia  bude týkať?“ Ak opomeniem obetavých  zamestnancov, pracujúcich za veľmi nízke mzdy, ale odborne a hlavne ľudsky „zdatných“, pýtajme sa klientov a ich rodinných príslušníkov.

Prešiel som už mnohými sociálnymi zariadeniami. Každé je osobité a každé má svoju charakteristickú auru, vôňu, režim, rôznorodú skladbu klientov, ktorá vytvára prirodzené malé komunity ich života, radosti, práce a povinností.

Uvediem krátky postreh  z rozhovoru s konkrétnou  klientkou:

Nazvime ju pani Elenka. Už nie je najmladšia, ale nie je ani seniorka. Z rozhovoru citujem: „Krátko po ukončení gymnázia som sa nedostala na vysokú školu, rozišla som sa s chlapcom. Do toho prišla ešte aj táto choroba (schizofrénia). Nič ma nebavilo, vadila mi mama aj sestra. Každý. Práca? – nebola som schopná. Keď mi diagnostikovali ochorenie, lekárka mi navrhla umiestnenie v sociálnom zariadení. Čo tam budem robiť? Verte, neverte, našla som si priateľky, aktivity, ktoré som mala kedysi rada (ručné práce, maľovanie a hudba), nikto sa ma nevypytoval, čo mi zasa je. Zvykla som si na pravidelnú liečbu a za tie roky som nikdy nepremýšľala, že by som to mohla zmeniť. Som tu doma. Prečo by som mala ísť niekam preč? Navštíviť knižnicu, kino, divadlo, zúčastniť sa na výstave, ísť si niečo kúpiť – môžem hocikedy. Nikto ma nezamyká. Neviem, či by som bola schopná sama si viesť domácnosť, variť ma nebaví...

Rozhovor bol dlhý a príjemný. Elenka bola „doma“, vo svojej izbe zariadenej podľa jej želania. Na otázku, či jej niečo v sociálnom zariadení chýba, odpovedala, že rodina. Ale mama už nežije a sestra má svoj život.

Súhlasím s ňou. Má svoj život, ale rodinu  ani tá najvyspelejšia spoločnosť  nevie nahradiť. Plne chápem pocity tohto človeka, ale poznáme zmýšľanie a pocity tých ostatných?  Obávam sa, že nie. Tu by mala byť na mieste kvalitná odborná práca sociálnych pracovníkov. Zisťovať, analyzovať, navrhovať riešenia a cesty.  S ľudským  potenciálom nie je dobré experimentovať bez dôkladnej prípravy celej spoločnosti, rodín a klientov sociálnych zariadení. A na toto bude treba klásť veľký dôraz...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Amnestie, Roháč a Sýkora. Čo má vplyv na prípad vraždy Remiáša

Na rozhodnutie o Mečiarových amnestiách má Ústavný súd posledné dni. Nájomný vrah Roháč dostal doživotie. Pri vražde Sýkoru sa spomína SIS.

DOMOV

Koalícia sa chce náhle zbaviť šéfa Ústavu pamäti národa

Ak by zmena zákona prešla, nové pravidlá začnú platiť od 15. októbra 2017.


Už ste čítali?